Vitajte

Alkoholizmus a iné závislosti sú obrovským problémom ľudí na celom svete. Napriek tomu sa o závislostiach stále hovorí málo - je to pre mnohých ľudí akési tabu, akási trinásta komnata, ktorej dvere akoby sa báli otvoriť... V mnohých rodinách, aj keď majú problém so závislosťou, mlčia, tvária sa navonok akoby sa nič nedialo.  Dusia problém v rodine, za zatvorenými dverami... a tým samozrejme problém neriešia, ale prehlbujú  často až do katastrofických rozmerov. . .

Mojim cieľom na tejto stránke je ponúknuť  širokej verejnosti  určitý, možno trochu "iný" pohľad do problematiky závislostí. A zároveň chcem aspoň maličkým dielikom prispieť a pomôcť pri odtabuizovávaní tohto veľmi vážneho problému.

Volám sa Ľuboš  (1959), pochádzam zo stredného Slovenska a bývam neďaleko Prievidze. Som jedným z tých ľudí, ktorí prešli peklom závislosti – v mojom prípade od alkoholu.

Stručne:

S alkoholom som mal prvý kontakt už ako žiak  základnej školy. Na strednej ma už poznali ako človeka, ktorý alkohol neodmietne. Tak ako ostatní, aj ja som bol  presvedčený, že alkohol neodmysliteľne patrí k životu človeka. Postupne sa  stával mojou (takmer) dennou potrebou. Už vtedy ( mal som asi 20) som bol vlastne  závislý, aj keď som to ani len netušil. Postupne som prešiel všetkými štyrmi fázami alkoholizmu... Tento môj “tanec so smrťou“ by určite skončil na cintoríne, nebyť mojich najbližších, ktorí ma v septembri  r.2000 doslova  “zobrali hrobárovi z lopaty" a "doniesli“ do nemocnice. Vtedy už zo mňa bola totálna troska, roztrasená kôpka nešťastia s nafúknutým bruchom, ktorá sa permanentne pokúšala o samovraždu... Nevedel som už vôbec žiť  s alkoholom, ale samozrejme ani bez neho...

V decembri, v roku 2000 som sa  vrátil z protialkoholického liečenia, ktoré som absolvoval v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží. Začiatky nového života vôbec neboli ľahké. Závislosť je ťažká, zákerná a veľmi “trpezlivá“ choroba, ktorá sa snaží využiť aj najmenšiu príležitosť na to, aby vás dostala späť do svojich pazúrov. Ja som už na liečení pochopil, že prežijem jedine vtedy, keď  tejto chorobe žiadnu šancu nedám. Naučil som sa a pochopil som, že liečenie neznamená vyliečenie, že nevyhnutnosťou po liečení je dlhodobý doliečovací  proces a následné prijatie zmeny životného štýlu.  Pochopil  som  tiež, že nikdy v živote sa   nesmiem napiť alkoholu; v opačnom prípade pôjdem  znovu   “do kolien“ a znovu na liečenie, prípadne túto tzv. "recidívu" nemusím prežiť...  Najdôležitejšie pre záchranu môjho života bolo,  že som pochopil význam troch " zázračných " slov (bez nich by som nedokázal vôbec nič): " chcem,  viem,  urobím ".

Z liečenia som odchádzal s vnútorným presvedčením, že urobím všetko preto, aby som sa už nikdy v živote alkoholu nenapil.

- veľmi som chcel 

- vedel som  ako na to 

- začal som všetko poctivo robiť

Začal som navštevovať Spolok abstinentov v Prievidzi (SAP) a  onedlho  som sa stal jeho aktívnym členom. Začal som sa intenzívne venovať novému spôsobu života a problematike závislostí od akejkoľvek drogy. Už počas liečenia, ale aj po návrate domov som mával často chute na alkohol, sny o alkohole a tiež depresívne stavy spojené s nervozitou. Tieto doznievajúce príznaky choroby zmizli postupne počas prvého roka. Zmizli hlavne vďaka mojej práci na sebe a aktívnej práci v spolku. A vtedy mi život bez alkoholu doslova zachutil.  Začal som naozaj s chuťou a naplno žiť.

  Je to už cez 20 rokov čo mi alkohol vôbec nechýba, nepotrebujem ho k životu, nezávidím tým, ktorí alkohol konzumujú. Práve naopak,  s trpkým úsmevom musím skonštatovať, že mi ich je ľúto.  Zastávam totiž názor, že konzumovanie alkoholu a iných drog  je smrtelne nebezpečné - každý jeden konzument  totiž riskuje závislosť, postupné rozbitie rodinných aj pracovných vzťahov, odcudzenie sa spoločnosti, priateľom, susedom, skrátka všetkým "nezávislým" ľuďom. Nikto z konzumentov nevie a nemôže zodpovedne povedať, či sa on stane, alebo nestane závislým. Za viac ako 20 rokov čo som triezvy som stretol a spoznal možno aj cez tisíc ľudí, ktorí sa smiali a tvrdili, že ich sa to netýka, že to majú pod kontrolou, že oni by sa nikdy "závislákmi" stať nemohli. Viacerí z nich sa zatiaľ naozaj "závislákmi" nestali, no niektorí sú už bezdomovci a žobrú pred nejakým obchodom, niektorí sa  liečili a žijú ako ja, niektorí sa  liečili viackrát a znova sa vracajú k alkoholu a beznádejnému živoreniu a nie je málo tých, ktorí už vďaka alkoholu, droge nežijú... Mám dosť skúseností a zážitkov z reálneho života - približne 18 rokov som veľmi často ( aj 2-3 x týždenne) chodil  na stretnutia s ľuďmi, o akých tu hovorím. Robil som tzv. poradenstvo pre tých, ktorí už potrebovali pomoc aj keď sa jej ešte bránili a tiež aj pre celé ich rodiny, ktoré prežili alebo boli tesne pred akoholickou alebo drogovou tragédiou. Takže viem o čom hovorím. 

Považujem za  normálne a správne nepiť alkohol. Okrem iného aj preto, lebo na vlastnej koži som zistil, že alkohol k životu absolútne nepotrebujem. Na rôznych akciách, svadbách, rodinných oslavách a pod. sa zabavím  oveľa lepšie ako voľakedy, som veselý človek, mám takmer neobmedzené možnosti, napr.  kedykoľvek môžem sadnúť do auta a čo je najdôležitejšie, mám nonstop čistú hlavu a zdravotne  som absolútne fit. 

  Na svete a teda aj na Slovensku v menšej, alebo väčšej  miere konzumuje alkohol väčšina ľudí.  Závislých je tiež viac než dosť. Títo ľudia žijú v omyle - myslia si totiž, že keď niečo robí väčšina ľudí, že sa to dá považovať za akúsi normu, ktorú každý bude brať za úplne prirodzenú súčasť života človeka. Áno - takto  to vo všeobecnosti funguje na svete od nepamäti.. Takto vznikali normy, pravidlá a koniec koncov aj mnohé zákony. Skrátka- keď niekto pred XXXX rokmi vymyslel "niečo" čo bolo dobré a prinášalo to úžitok pre ľudí, ostatní si to postupne začali osvojovať a postupne sa to "niečo" tak rozmohlo, že to robili takmer všetci. Vtedy sa to "niečo" stalo zaužívaným pravidlom - zákonom - normou, ktorá  bola prospešná a posúvala celé ľudstvo vpred. Keby to tak nebolo, ešte by sme možno "skákali z konára na konár".... No pri konzumácii  drogy, vrátane alkoholu je to ťažký omyl väčšiny, ktorá ich konzumáciu obhajuje. Veď tieto chemické látky pre človeka, ako takého, vlastne neprinášajú žiadne benefity... Umelo vyvolaná dobrá nálada, smiech a trochu krátkej radosti  "pod vplyvom" nikdy nevyvážia množstvo sĺz, množstvo rozbitých rodín, množstvo smútku a  zmarených životov - či už priamo, alebo nepriamo zavinených alkoholom, alebo inou drogou. 

  Tým, že som už už cez 20 rokov  absolútne triezvy, pre " túúú " väčšinu (konzumentov) som asi  divný, vyčnievam z radu, alebo - nie som normálny. Verte mi, je mi to jedno.  Podstatné pre mňa je, že  som zdravý, spokojný a  odhliadnúc od súčasnej strašnej doby aj šťastný.

 Vtedy po liečení som začal písať a skladať  piesne, ktoré hrám na gitare a spievam a ktoré, ako sa vyjadril jeden z odborníkov - psychológov,  mojou rukou napísal sám život.

Prvú z piesní (Oplatí sa žiť) som napísal takmer ihneď po návrate z liečenia. Veľmi mi pomohla v krízových situáciách... Neskôr som v písaní pokračoval a v súčasnosti mám 17 piesní.  V niektorých sú opísané moje skutočné pocity, ktoré som prežíval v životne dôležitých situáciách a v niektorých piesňach som opísal skutočné príbehy  skutočných ľudí...

Nájdete ich v podstránke   AUDIO

Okrem toho som v spolupráci s televíziou AVT Prievidza nakrútil niekoľko krátkych filmov o sebe, o droge, ale aj o tom akým nebezpečným smerom sa uberá ľudstvo...

Viac v podstránke    VIDEO

Ďakujem všetkým (podotýkam, že najviac sebe),  ktorí mi zachránili život.  Som šťastný človek a život, ktorý žijem teraz, by som nevymenil  za nič na svete.

Ľuboš